Monografia sa zaoberá židovskou starovekou koncepciou sveta, kozmu a miestom človeka vo svete jednak s ohľadom na biblické zdroje, jednak na pramene deuterokanonické a pseudoepigrafné. Vychádza zo znenia Hebrejskej biblie, ďalej z literárneho odkazu deuterokanonickej tradície, mystickej tradície neskorej antiky, najmä z Kníh Henochových az racionalizmu Babylonského talmudu.

Publikácia predstavuje židovskú kozmológiu v jej premenlivosti av jej dialógu s okolitými starovekými kultúrami, zameriava sa na unikátnu metódu odbornej diskusie a argumentáciu starovekých učencov. Pisatelia Hebrejskej biblie viedli polemiku s babylonskou astronómiou, ale zároveň prirodzene ťažili z jej prínosu. V publikáciách venujúcich sa biblickej kozmológii všeobecne prevláda názor, že tento babylonský model Židia rešpektovali po celý čas formovania kánonu, ak nie až do stredoveku. V skutočnosti bol tento archaický model židovskými intelektuálmi postupne korigovaný hlavne pod vplyvom helenistickej, alexandrijskej vedy, ktorá už uvažovala o realistickejšom názore na veľkosť, a tvar Zeme a na povahu nebeských telies. V dobe kanonizácie Prorokov a najmä Spisov už židovskí učenci poznali tieto grécke koncepty a diskutovali o nich. Obrazoborecké zaujatie židovských učencov a odmietanie božskej povahy nebeských telies korešpondovalo s materialistickými teóriami gréckych matematikov a fyzikov, elitní učenci z oboch kultúr odmietali mytologické výklady vzniku a povahy vesmíru.