Kniha predstavuje urbanistické a architektonické osudy historického centra Prahy v období, keď sa menilo z malebného historického súmestia na ambiciózne veľkomesto. Téma otvárajú prvé romantické zásahy, ktoré mestu dali nábrežie a promenády. V pomerne dramatickom protiklade nasleduje obdobie radikálnej asanácie, ktorá znamenala demoláciu celých štvrtí domov a vyvolala nemenej radikálnu reakciu ochrancov „starej Prahy“. Samostatnú kapitolu predstavuje doba pozoruhodných medzivojnových premien mesta v metropole nového štátu, rovnako ako temné protektorátne obdobie megalomanských urbanistických plánov. S povojnovou eufóriou prichádzajú nielen nové predstavy a sny, ale aj skorý nástup komunistickej totality, ktorej urbanistické vízie akoby priamo nadväzovali na protektorátne projekty. Finále knihy potom tvorí obdobie rokov 1958–1970, ktoré prinieslo nielen návrat modernizmu, ale aj zásadnú diskusiu, akú úlohu má vlastne historické centrum v organizme moderného mesta hrať. Rýchle formovanie metropoly otriaslo takmer všetkým, čo stáročné mesto do tej doby predstavovalo. Práca preto sleduje nielen zrod a presadenie nových ideí, ale aj čoraz silnejšie vedomie pamiatkovej hodnoty mesta, ktoré v roku 1971 vyvrcholí jeho vyhlásením za Pražskú pamiatkovú rezerváciu. Ak to bolo možné, dostávajú v texte slovo priamo aktéri jednotlivých diskusií a ideových bojov. Ich prostredníctvom možno najlepšie pochopiť nielen dobové postoje a dilemy, ale aj hlbokú vnútornú kontinuitu, ktorá sa s odstupom rokov ukazuje ako oveľa významnejšia, než by sa z klipovitého striedania architektonických štýlov i politických režimov mohlo na prvý pohľad zdať.