Kniha pripravená tímom popredných historikov a historičiek pod vedením Martina Čapského otvára v českej historiografii doposiaľ málo preskúmanú tému: počiatky inštitucionalizovanej sociálnej kontroly v neskoro stredovekých mestách. Predkladaná interpretácia mestských nepokojov v 15. a 16. storočí spája prístupy modernej urbánnej historiografie s rozsiahlou archívnou heuristikou. Na mestskú politiku sledovaného obdobia je nazerané prizmou zmeny doložené v rade ríšskych miest. Model vyjednávania konsenzu medzi mestskou radou a vplyvnými korporáciami začal v neskorom stredoveku ustupovať novej politike magistrátov, ktoré sa opierali o novú mestskú byrokraciu, ktorá im umožňovala plošne kontrolovať celý mestský priestor. Podobné tendencie sa teraz podarilo doložiť aj v českých krajinách, a to vrátane nástrojov, ktoré mestské rady na plošnú kontrolu využívali. Posilňovanie sociálnej kontroly pritom nebolo prejavom dominancie mestských rád, ale prebiehalo na rôznych úrovniach a cez čiastkové protesty (napríklad voči voľnému vstupu richtárov do domov) aj za všeobecného súhlasu väčšiny mešťanov.