Keď na hrádzi rybníka niekto vyrúba alej prastarých stromov, prababička je veľmi smutná. Stromy pamätali jej rodičia aj starí rodičia a ako malá sa pod nimi hrala. Sofinka začína chápať, ako beží čas a že je dôležité vedieť o svojich predkoch. Príbeh u detí rozvíja vzťah ku krajine okolo nás aj k svojim vlastným koreňom. A končí s nádejou: Žiaci miestnej školy vysádzali za dedinou novú alej. Aj Sofinka vysadí svoj prvý strom – pamäť pre budúce generácie.