Stále pozorujeme okolie, ale zostávame v úplnom pokoji. V okamihu, keď sa pozeráme, či nás niekto nemôže ostreľovať z vyšších poschodí domov, objavujeme skupinu „Ivanov“, ktorá sa rýchlo premiestňuje cez prehľadné ruiny jedného domu a ukrýva sa za múrom iného. Potom nás spoza rohu pozorujú. Stále zostávame v pokoji, takže sa asi domnievajú, že ide o opustený tank. Celých 10 minút uplynulo v úplnom pokoji. Náhle nám na zadný pancier zabubnovala guľometná dávka a ihneď potom počujem veliteľa tanku?: „T-34 na šieste, vzdialenosť 450 metrov, nabiť protipancierový!“ Pretože máme zhasnutý motor, je celkom zreteľne počuť veliteľov hlas?: „?Heckmanne, štartuj štartuj?!“ Spolu so Sanderom rýchlo otáčame vežu ručne doľava, aby sme zachytili cieľ. Sovietsky tank sa objavuje za nami, vyráža spoza krytu domového múru a otáča veža smerom k nám. Hneď potom, čo vodič naštartoval, šliapem na pedál ovládania servomotora a naša veža sa otáča dozadu rýchlejšie. Zlomky sekundy rozhodujú o všetkom. Cez okulár zameriavača sledujem, ako sa ruský tank postupne objavuje, stačí mi pohľad na jeho motorovú časť vzadu. „Teraz??!?“ Tlačím spúšť. V rovnakom okamihu však vidím záblesk výstrelu z kanónu T-34. Sovietsky protitankový granát nás však míňa, zatiaľ čo môj smeruje priamo do stredu motorového priestoru. Z cieľa vychádza dym, môj výstrel bol presný. Len nám v ušiach doznie hluk nášho výstrelu, keď T-34 vybuchuje. „?Ivan“ mal jednoducho slabšie nervy ako my a trochu sa unáhol. Zničením sovietskeho tanku sme zastavili ďalší pokus o vlom do našej obrany, takže sa môžeme vrátiť. Vidíme, že sovietsky výstrel prerazil stĺp reklamy hneď vedľa nás. Zo srdca nám spadol obrovský kameň. Naše životy viseli na vlásku. Sme všetci vyľakaní, keď si uvedomujeme, ako blízko sme boli smrti. Richard Siegert Narodený v roku 1922 v Úšteku v dnešnom Ústeckom kraji. Mesto bolo v októbri 1938 na základe mníchovského diktátu okupované Nemeckom a začlenené do Nemeckej ríše ako súčasť ríšskej župy Sudety. Ako ríšsky občan bol Richard Siegert začiatkom roku 1941 povolaný do Wehrmachtu, v ktorom najprv prešiel základným výcvikom pešiaka. Vzhľadom na záujem o automobilovú techniku bol poslaný do kurzu vodičov obrnených automobilov, a potom bol zaradený do 108. oddielu tankových granátnikov v Drážďanoch. Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz (operácia Barbarossa) sa jeho oddiel nachádzal v zostave 18. tankovej divízie. Ako vodič obrneného transportéra SdKfz 251 sa zúčastnil bojových akcií na strednom úseku východoeurópskeho bojoviska a dostal sa až do oblasti ruského mesta Orol. Ako vodič obrneného transportéra pôsobil aj v ďalších mesiacoch, prekonal niekoľko reorganizácií av zostave divízie sa zapojil do desiatok bojových akcií na udržanie nemeckých obranných línií v priestore tzv. vjazemského vrecka. Na jar 1943, po predchádzajúcom špeciálnom delostreleckom výcviku, bol premiestnený k 664. oddielu ťažkých protitankových diel, nachádzajúcemu sa v priestore Vitebska. Ako mierič samohybného protitankového dela Hornisse sa zapojil do ťažkých stretov so sovietskymi tankovými jednotkami. Počas týchto bojov bolo jeho vozidlo poškodené sovietskym T-34 a on sám zranený. V lete 1944 sa mu podarilo uniknúť z obkľúčenia nemeckých jednotiek v priestore Vitebska a spolu s ustupujúcimi nemeckými jednotkami sa dostal do Východného Pruska. Počas bojových akcií pri Tylže bol ťažko ranený. Na palube dopravnej lode General von Steuben bol evakuovaný cez Balt do Štetína, a potom bol odoslaný do vojenskej nemocnice v Durínsku. Po vyliečení zranení bol v januári 1945 opäť odoslaný do poľa a mal sa hlásiť pri svojej jednotke, nachádzajúcej sa stále vo Východnom Prusku, avšak podarilo sa mu dostať iba do Poznane, ďalšiu cestu znemožnil rýchly postup sovietskych tankových jednotiek od Visly k Odre. Bol zaradený do improvizovaných jednotiek, ktoré mali brániť „Pevnosť Poznaň“ a stal sa mieričom osádky jediného v meste sa nachádzajúceho ťažkého tanku PzKpfw VI Tiger. Po kapitulácii Poznane sa dostal do sovietskeho zajatia a štyri a pol roka sa nachádzal v niekoľkých sovietskych zajateckých táboroch. Po prepustení odišiel do Spolkovej republiky Nemecko a žil v Hindelangu v nemeckých Alpách. Svoje spomienky na posledné vojnové dni a dni zajatia spísal počas týždenného pobytu v nemocnici v roku 1962, prvýkrát boli knižne vydané v roku 1986, a to veteránskym spolkom Hilfsgemeinschaft ehemaliger Posenkämpfer.