Prvý album z výpravnej štvordiskovej edície Antológie moravskej ľudovej hudby počiatku 21. storočia.

Pokusom o reflexiu súčasnej podoby ľudového muzicírovania vo veľkých i menších moravských folklórnych regiónoch je štvoralbový reprezentatívny výber kapiel a spevákov, ktoré výrazne prispievajú k zachovaniu autentickej podoby hudobných tradícií svojho regiónu.

Jednotlivé diely štvoralbovej kompilácie sú doplnené legendou a bookletom s náčrtom hudobnej histórie konkrétneho regiónu, jeho najvýznamnejších hudobných telies, muzikantských a speváckych osobností. Každý album je zabalený v samostatnom papierovom digipacku s najmenej 28 stránkovým bookletom a je tiež možné každý z albumov zakúpiť samostatne.

CD I - HORŇÁCKO: Neprerušená muzikantská tradícia

Prvý z albumov štvordiskovej edície Antológie moravskej ľudovej hudby sa venuje moravskému regiónu Horňácku.

Album je zaplnený až po okraj 27 skladbami od súčasných významných nositeľov miestnej folklórnej tradície ako sú Horňácka CM Martina Hrbáča, Horňácka muzika Mirka Minksa či Horňácka muzika Petra Mičky a mnohých ďalších interpretov. V dvadsiatich ôsmich stránkovom booklete albumu má každý z interpretov vlastný medailónik (ako v češtine tak v angličtine).

Zo sprievodného slova Heleny Bretfeldovej, ktoré nájdete na albume CD1 Horňácko, vyberáme: „Oblasť Horňácka sa nachádza na východnom okraji južnej Moravy, pevne primknutá k hranici so Slovenskom; historická „uhorská“ hranica i blízkosť Myjavy, Trenčína a Nového Mesta nad Vá v príbuznosti melodiky, rytmu i jazyka horňáckych a slovenských piesní.Horňácko sa rozprestiera na úpätí Bielych Karpát, pod najvyššou horou Javořinou.
.... Pre Horňácko je významná predovšetkým stovky rokov pretrvávajúca kontinuálna tradícia ľudového muzicírovania. Najstaršou, archaickou formou ľudovej hudby zaznamenanou už v polovici 18. storočia bolo gajdovanie: gajdoš hrával sám v krčme k tancu a sprevádzal sa na gajdy (dvojhlasé horniacke dudy s priebežne znejúcim basovým tónom). K osamotenému gajdošovi sa od polovice 19. storočia pridávali sláčikové nástroje, väčšinou dvoje husle - prím a konter, neskôr kontrabas (obvykle trojstrunový, nosený na remeni pri tele). Slučke postupne prevládajú nad melodicky aj rytmicky limitovanými gajdami, zhruba na prelome 19. a 20. storočia nad gajdošskou muzikou začína prevažovať hudecká muzika; slučke sa hierarchizujú na prím (vedúci hlas, husle), kontru (harmonický sprievod, husle, neskôr tiež viola), obligát (prostá melódia bez cifer-ornamentov, husle) a spodok (basová linka, kontrabas); neskôr sa pripája klarinet (klarinetista="píščelák"). Až v tridsiatych rokoch sa (sprvu pokusne v Ňorkovej muzike, potom v muzike Jožku Kubíka) pripája cimbal (spočiatku skôr k nevôli spevákov i tanečníkov, ktorí ho mali – trochu poprávu – za cudzorodý, maďarský prvok). Do hudockých zostáv tiež pre zosilnenie zvuku pribúdali plechové nástroje a vznikal tzv. štrajch; niekde žeste úplne vytlačili pôvodné hudecké obsadenie.

Pokiaľ ide o pôvodné piesňové a tanečné formy, typická horňácka muzikantská sada začína spevom tiahlej (tiahlice): spevák predspevuje, kapela "ide za ním" so sprievodom; potom sa hrá (za vedenie primáša) sada sedliackych. Sedlácka je tradičný horniacky tanečný rytmus, líšiaci sa textovými i harmonickými modifikáciami obec od obce; sú ich zaznamenané stovky, mnohokrát na jeden nápev aj päť-šesť textových variantov. Sada sa uzatvára koncovou cifrou (každý dobrý primáš má svoju vlastnú). Ďalším, ešte starobylejším horniackym tanečným rytmom je starosvetská. Mladším tancom (vo variantoch rozšírený po celom Slovácku) je verbunk (tanec mládencov "zverbovaných" - odvedených na vojnu): pomalý spevavý rozjazd postupne graduje (na Horňácku v "duvaj" rytme s "ťažkou druhou" priznávkou) a vrcholí friškou.

… Založenie tradície Horňáckych slávností ak