Irena Žantovská má mnoho talentov. Ten divadelný sa prebudil ako prvý, už na štúdiách viedlo divadlo poézie, inscenovala texty autoriek blízkych svojmu videniu sveta - Mariny Cvetajevovej, Sylvie Plathovej - aj autorov vyjadrujúcich generačné pocity tej doby druhej polovici 80. rokov, toho zvláštneho bezčasia, čo napriek šedej okolo otvára nejedny dvere kreativite individuálnej duše - tak si našla pre svoje inscenácie opakovane beatniky (Corsa, McClurea, Ferlinghettiho), neskôr aj nemeckých expresionistov (Lasker-Schüllerovú, Trakla, Grosze), jej kroky ju viedli ale aj k inscenácii českých básnikov - Ka a predovšetkým Ortena - jej réžia Elégií (aktuálne v Divadle v Celetnej s Jánom Potměšilom a Vladimírom Javorským) patrí k erbovým dielam českého moderného divadla poézie. Aj v rýdzo činoherných réžiách - od "oblastí" po Národné divadlo si vyberala predovšetkým autorov, ktorých reč - v doslovnom i obraznom slova zmysle - bola skôr vnútorná, oslobodená od veľkých vonkajškových gest a veľkohubej prázdnoty. Niet divu, že sa s najväčším vzájomným porozumením stretla s napríklad Čechovom, Strindbergom, Genetom... Toho rodu je aj jej poézia, ako veľmi pozorne vystihol už dávny recenzent jej prvej zbierky Záhrada sôch Ján Dvořák. Táto vnútorná divadelnosť jej poéziu predurčuje k scénickému uchopeniu. Preto tiež logicky práve z textov zo Záhrady sôch vznikla pred časom pozoruhodná inscenácia spájajúca poéziu (v podaní Nely Boudovej), experimentálnu hudobnú fúziu (Tomáša Reindla, oscilujúceho medzi ethnom a súdobou vážnou hudbou), moderný balet (v choreografii Vladimíra Gončar (animované koláže Miroslava Huptycha). Zbierka Bezčasia je v mnohom smere komornejšia, introvertnejšia, než bola Záhrada sôch. Chýba tu rozmáchnuté "javiskové" gesto, zato je tu až nečakane vľúdno a mierno, ako by krajina autorkinho detstva - Vysočina - vstúpila do veršov a dala im farbu, vôňu, tvar - ale aj inú, vnútornejšiu dramatickosť.