Patrí, ba priamo sa pristane, aby nám najstarší rozprávali, akí boli ich starí rodičia, čo ako deti zažili vo svojom detstve, aké mali zvyky, úzkosti, ale aj radosti, ktoré nakoniec formovali ich svet, pretože tento "bezradný" svet, vo vnukoch , ob generáciu, často akoby znova ožíva. A keď máte mladický dar peknou slovenčinou porezanou hanáckym alebo sliezskym nárečím (viete, čo je na dachu?) odovzdať svoje najneskoršie spomienky siahajúce až do povojnových rokov a komunistickej doby Československa rokov päťdesiatych s presahmi do neskorších čias, potom je jasné sne. Ivan Binar postupuje dokumentárne, využíva rôzne dobové dokumenty, ktoré dopĺňajú jeho pútavé rozprávania a spomienky na život jeho starých rodičov a rodičov na dedine vo Vanoviciach, v Hradci nad Moravicí a nakoniec aj v Opave, kam odišiel jeho otecko za prácou v továrni. Nejde o nič sentimentálne, čitateľ v knihe nájde ozvuky vtedajšej epochy, snahu obyčajných ľudí nejako vyjsť s prekážkami, ktoré im do cesty naložila buď vojna alebo komunizmus; čítame ale hlavne tú veselé, tu nebezpečné historky malého chlapca a jeho spomienky na kamarátov z detstva.