Takmer desať rokov uplynulo od vydania nevšednej prvotiny MUDr. Vladimíra Vogeltanza „Čo s doktorom“. Autor, lekár nespokojný s oficiálnou medicínou, vystúpil dobrovoľne z každodenného zhonu na operačných sálach a ambulanciách a začal prešľapávať novú cestu starostlivosti o chorého – cestu etikoterapie. Teraz sa k čitateľom dostáva druhý diel, „Čo s doktorom 2“, popisujúci priebeh a výsledky tohto súkromného výskumu. Aj tu nájdeme typický prvok autorovho rukopisu – prelínanie prostriedkov odborného, umeleckého a publicistického štýlu, vďaka ktorému je čitateľ neustále vťahovaný do deja a nútený zaujímať vlastný postoj. Ako najväčšiu hodnotu ocenia čitatelia otvorenosť a nekompromisnosť autora, ktorá k nám prihovára z každej jeho vety. Sám k tomu hovorí: „Tým, že som opustil zdravotníctvo a prestal byť lekárom oficiálnej medicíny, som dostal jedinečnú príležitosť zamyslieť sa nad zabehanými formami, ktoré my ľudia nazývame pomocou blížnemu. Bola mi daná možnosť vniknúť do podstaty vzniku choroby. Hľadal som s klientmi, ktorých medicína nedokázala vrátiť na cestu k uzdraveniu a radosti zo života, príčiny a zmysel ich choroby a zmysel života vôbec. Cesta etikoterapie sa pre mňa stala životnou cestou. Ten „úkrok bokom“ z nalinkovanej medicínskej dráhy mi umožnil jasne vidieť a pomenovať hlavnú slabinu súčasnej medicíny i spoločnosti. A tou je trvajúca nevedomosť o duchovných zákonoch, v ktorých réžii sa choroba vyvíja zákonite tam, kde je človek svojím myslením, cítením a konaním nerešpektoval.“ Vladimír Vogeltanz nám zo svojej praxe približuje skutočné príbehy klientov. Spoločne budeme rozkrývať ich postupné uvedomovanie, hľadanie cesty a zmyslu života. Dotkneme sa radu konkrétnych chorôb – depresie, bulímia, roztrúsenej sklerózy, kŕčových žíl, rakoviny – aj radu neblahých životných postojov. Čo je ich príčinou? Aké zvyky ich sformovali? Kto ustanovil tieto zvyky a prečo ich považuje za správne, trvalé a jedine možné – teda samozrejmé? A čo sa stane, keď etikoterapeut nastolí iný pohľad? Aké reakcie môže očakávať? Autor ide ešte ďalej – ide za príbehy, aby pomenoval a zovšeobecnil, čo majú spoločné, čo vypovedajú o ľudskej duši. Kniha je svedectvom o stave českej rodiny a spoločnosti, kde autor aj napriek proklamovanej pohlavnej rovnoprávnosti jasne vidí a pomenováva skutočné postavenie žien. Avšak hrdinami jeho príbehov sú aj muži, hľadajúci a túžiaci po poznaní a pochopení. Aká je medicína na prahu 21. storočia pohľadom skoršieho lekára a terajšieho etikoterapeuta? Aké sú hranice klasickej medicíny a čo jej chýba? A čo môže ponúknuť etikoterapia? Od liekov a liečebných postupov sa dostávame do príčinnej oblasti chorôb, kam môže preniknúť každý z nás, ak je toho už schopný, alebo s pomocou terapeuta. Chorý sám pozná alebo tuší skutočnú príčinu svojej choroby a môže ju odstrániť vlastnými morálnymi a voľnými silami. S touto duševne duchovnou medicínou pracuje etikoterapia, ktorej princípy Vladimír Vogeltanz formuluje v poslednej časti svojej knihy. Čo sa to okolo mňa deje? Akoby predo mňa boli kladené dôkazy pre to, k čomu som sám došiel. Už to nemôžem ignorovať. Tí ľudia akoby mi boli posielaní do cesty, aby som... Aby som čo? Tí ľudia prinášajú svoje príbehy, pretože sa potrebujú niekomu zveriť. Niekomu, kto je ochotný to s nimi zdieľať a nezavrhnúť ich vnímanie sveta, ich bolesť, bolesť z neporozumenia, z neprijatia... Verím, že to pre nich má nejaký zmysel. Ale prečo to prinášajú mne? Aj pre mňa to musí mať nejaký zmysel, ale aký? Možno, že na tom veľkom množstve príbehov mám možnosť pochopiť a pomenovať všeobecne, čo my ľudia robíme zle. Pochopiť a precítiť, kde zle vnímame alebo posudzujeme svet a svoje miesto v ňom. Uvedomiť si, prečo potom musíme nutne prežívať bolesť z neporozumenia a neprijatia doslova na svojej koži. Ale musíme? Tak takto ja žijem – vťahovaný do príbehov blížnych. A čo môj príbeh? Čo sa zmenilo? Predtým som pätnásť rokov žil ako doktor – zviazaný dosť tesne s telesnou stránkou chorých, a napriek tomu som nemal pocit, že pracujem s ľuďmi. Formálne áno, ale obsahom akosi nie. Naše fyzické formy sa dotkli fyzicky, formálne sa stretli: „Dobrý deň.“ „Dobrý deň.“ „Čo vás bolí?“ „Bolí ma v krku.“ Ale to bolo celé stretnutie s človekom. S celým človekom? Tá navyklá fráza ma okamžite zviedla z cesty. Priviedla ma do styku len s ich fyzickými bunkami, sliznicami, chrupavkami, kosťami, cievami as ich zápalmi, nádormi, pomliaždeninami, zlomeninami a tržnými ranami, ktoré utŕžili pri svojom pokuse prejsť hmotným svetom. Príčiny sa tu zdali byť hmotné, často veľmi hmotné. „Kde hnis – tam ho vypusť!“ Tradovaná doktorská múdrosť. Keď prenikáte skalpelom do abscesovej dutiny, keď sa vyvalí prúd hnisu, nasledovaný obrovskou úľavou (na oboch stranách), ťažko vás niekto presvedčí, že to nebola správna liečba. Viete úplne iste, že liečite a že pomáhate. Nevidíte jediný dôvod, prečo by ste to mali robiť inak. Zvlášť keď viete, že práve v tomto čase robia tisíce lekárov na celom svete to isté. Sila zvyku. Človek je epitel, človek je sliznica, tkanivo. Choré tkanivo – choré telo, chorý človek je choré tkanivo, chorá hmota. Človek je hmota. Chorý človek je chorá hmota. Aké jednoduché! A ja, mocný lekár, mám mocné hmotné prostriedky, ako mu – tej chorej hmote – pomôcť. Áno, lekár môže vyliečiť choré telo. Iné ciele si ani nekladie. S celým človekom sa vôbec nemusí stretnúť. Je odborník na hmotu a je ho tu v hmotnom svete potrebný. Je tu dôležitý. Pamätám si za tie roky tisíce otvorených úst, tisíce zápalových zmien, ale žiadny príbeh. Žiadny príbeh predtým a žiadny príbeh potom. Až duša vytvára príbehy a ukladá ich do tela. Čo sa u mňa zmenilo, je to, že už trinásť rokov, čo som odložil biely plášť, iba počúvam príbehy. Snažím sa preložiť, čo nám duša tou bolesťou tela hovorí. Čo na nás, nemajúc inú možnosť, doslova kričí: „Sústreď sa už konečne na seba a vráť sa domov.“ Čože? Že je tam prázdno a neútulno? A kto za to môže? Kým budete hľadať svoj hrejivý útulný vnútorný pocit vo vonkajšom svete au niekoho iného, budete znova a znova sklamávaní. Nech sa vám dialo čokoľvek, či už bolo alebo nebolo vaše detstvo bezproblémové, je to minulosť. A teraz je teraz! Ak sa chcete stať dospelí, je iste vo vašich silách sa z minulosti poučiť, odpustiť a začať budovať svoj útulný vnútorný domov v sebe.