Oba texty vznikli na objednávku divadla Dogma v slovenskom Trenčíne. Od začiatku som vedel, že ich píšem pre divadlo, a tak som s nimi aj zaobchádzal. Vlastne to celé bola šťastná súhra náhod a vo výsledku inšpirovaná a radostná práca. Môj úplne prvý divadelný text (Herec a stolár Majer hovorí o stave svojej domoviny, premiéra v Prahe 2016) rozbúril stojaté české kultúrne vody. K divadelným hrám pre Trenčín som potom pristupoval s väčším sebavedomím a vôbec som si nebral servítky.

Prvý text (Visegrad minus one) mal podľa predstavy zadávateľa pojednávať o Slovensku, o jeho stave. Áno, pôvodná predstava bola taká, že pôjde o akéhosi "Majera" pre Slovensko. Ale už po pár slovách som vedel, že nič také písať nechcem. Nechcel som sa opakovať, ale nešlo len o opakovanie; išlo aj o to, že Slovensko konkrétne pre mňa (a snáď aj pre Európu?) znamená niečo úplne iné ako moje rodné Česko. Čoskoro som nechal písanie o Slovensku a obrátil som sa k Visegrádu, a obrátil som sa k nemu čelom, veľmi hrdo vztýčeným čelom. Čo sme, k čomu sme, a aká je úloha tej ktorej vyšehradskej krajiny? A konečne - aká je úloha Slovenska vo Visegrade av Európe? Moja základná idea pritom bola taká, že Visegrád je v rámci Európy akási "zvláštna trieda". So zvláštnou triedou si celkom automaticky spájame šikanovanie či úteky. A práve tak som pojednal svoj hrdo vztýčený priechod našimi menejcennými krajinami... Je to text politický, praktický, útočný, extrovertný.

Druhý text (Konzervatívec) je v zásade opakom toho prvého. Je to písanie apolitické, básnivé, introvertné. V roku 2018 v Česku ao niečo menej aj na Slovensku oslavujeme sto rokov od vzniku samostatnej ČSR, ale storočné výročie sa oslavuje aj inde v Európe; je jedno, či sa oslavuje vznik ČSR alebo koniec Prvej svetovej vojny, jednoducho sa oslavuje akýchsi „sto rokov“. Svoj text, spísaný na uctenie tohto storočného výročia, som pomenoval Konzervatívec. Hlavnou postavou je človek, ktorý hľadí do ubiehajúcich vĺn za loďou. Je to melancholický text o plynúcom čase, pomník onom sto rokom a zamyslenie nad ich zmyslom a významom. Nezaoberám sa pritom našimi spoločnými dejinami; ten text je pomníkom bez jazdca, pomníkom na uctenie sto rokov, nič iného. Je to záznam atmosféry prázdna, atmosféry po oslave. Je to výrečné ticho, ktoré nastalo po pranici. Na konci všetkého je, zdá sa, nič… Po technickej stránke sa dielo skladá z troch častí: prvá a tretia časť sú meditatívne, literárne, a ich znenie je dané slovo od slova. K prostrednej časti sa pristupuje v závislosti na mieste vykonania inscenácie, text sa šije na mieru miestnym podmienkam. Práve druhá časť môže básnivý a melancholický text premeniť na politickú traskavinu. Je to práve toto rámovanie, čo podľa mňa celý text (či „projekt“) robí výnimočným.
S tým napokon súvisí aj posledná stručná poznámka. Konzervatívca som písal na objednávku divadla Dogma, ako hovorím vyššie, ale jeho realizácie sa v Česku ujala režisérka Kamila Polívková, s ktorou som spolupracoval už na "Majerovi". Počas príprav na pražskú premiéru v Divadle Komédia vznikla verzia pre Českú republiku, ktorú táto publikácia tiež prináša.