Erbová mapa je dlhodobým projektom a pokusom graficky zmapovať a pomocou heraldiky zachytiť z trochu iného pohľadu nesmierne množstvo hradov, zámkov a tvrdí v Čechách.
Veľkú časť územia zahrnutého do 15. dielu Erbovej mapy tvorí Chebsko, ktoré spoločne s Ašskom bolo k Čechám definitívne pripojené až za vlády kráľa Jána Luxemburského v roku 1322. Správnym strediskom tejto oblasti je starobylé mesto Cheb, ktorého obranu zaisťoval spolu s hradbami mohutný románsko- gotický hrad. Na území Chebska bolo vystavaných niekoľko ďalších veľmi starých románskych a ranogotických hradov: Vildštejn (Skalná), Kinsberg (Starý Hrozňatov), Seeberg (Ostroh) a Hazlov. Ich stavebníkmi boli tzv. ministeriáli, členovia služobne nižšej šľachty, ktorí za svoje správne, hospodárske i vojenské služby získali množstvo lenov. Zo svojich hradov a pevností potom kolonizovali tunajšiu krajinu. Výrazným rodom na tomto území boli Cedvicovia (Zedwitzovci), ktorí tu postavili množstvo sídiel a ktorých rozvetvený rod sa tu udržal po niekoľko storočí až do roku 1945. Ďalší mocný rod, Šlikovci, ktorý zbohatol ťažbou striebra, olova a cínu, ovládol niekoľko významných miest pri rieke Ohři. Okrem pôvodne kráľovských hradov, Kynšperka a Lakťa, vlastnil ich rod Hartenberg, Falknov a tiež Planou pri Mariánskych Lázňach, v ktorej zriadil mincovňu. Južne od Tachova sa na vysokom zďaleka viditeľnom kopci dvíha románska veža zrúcaniny hradu Primdy. Hrad strážil neďalekú zemskú hranicu a plnil tiež, podobne ako Loket, funkciu kráľovského väzenia. Neskôr ním vládli páni zo Švamberka, ktorých pôvodné rodové sídlo Skviřín leží neďaleko mesta Boru. Ratmír zo Skviřína, predok Švamberkovcov, vlastnil rozsiahle územie južne od Tachova, kde jeho synovia vystavali niekoľko sídiel, predovšetkým ranogotický hrad Bor. Výraznou empírovou pamiatkou je honosný zámok Kynžvart spojený s osudom svojho stavebníka, štátneho kancelára KW Metternicha.
Takmer celé územie spracované v tomto diele Erbovej mapy bolo osídlené prevažne Nemcami. Po roku 1945 v súvislosti s ich odsunom rad tunajších obcí as nimi aj zámockých stavieb podľahol značnej devastácii. Mnoho zámkov a tvrdí v tejto pohraničnej oblasti preto v 2. polovici 20. storočia úplne zaniklo.