Pozor na intelektuály! Tak by malo znieť zásadné ponaučenie z tragického dvadsiateho storočia, ktoré videlo milióny a milióny nevinných ľudí obetovaných v ďalekosiahlych plánoch na zlepšenie podmienok a kvality ľudstva. Kto sú ľudia, ktorí pripravovali myšlienkové podhubie pokrokového, nového a lepšieho sveta? Vzdelanci a učenci? Nie. Väčšinou nadaní umelci, ale zároveň idealisti a kazatelia svetskej Utópie, a vždy veľkí rétori a geniálni písavci, stačí si spomenúť na Marxa: „súkromný majetok je krádež a proletariát môže stratiť len svoje okovy.” Johnson vo svojej najslávnejšej a kontroverznej knihe (aby nie, keď je toľko potrefených) ukazuje brilantne na živote a diele známych osobností, ako Rousseau, Shelley, Marx, Ibsen, Tolstoj, Hemingway, Russell, Brecht, Sartre, Mailer, Chomsky a mnoho ďalších , tú najhoršiu z ľudských chorôb, intelektualizmus. Ono zvláštne presvedčenie polovzdelalancov, že sú povolaní rozumieť všetkému – morálke, politike, ekonómii, náboženstvu, filozofii i dejinám a svetu, a zo svojich amatérskych predstáv si stretnú syntézu svetonázoru, ako by nevedeli, že ľudské vedenie je obmedzené a odbornosť v jednej autoritu v disciplíne odlišné. Čo však u kazateľov nového, ľudskejšieho sveta prekvapí najviac, je tak častá neľudskosť a podlosť ich súkromného života, niekedy dosahujúca až monštruózne rozmery.