Charles Liblau poznal dobre nacistické tábory - Osvienčim, Brezinku, Mauthausen, Melk, Ebensee, pretože v nich strávil dlhšie ako tri roky, až do oslobodenia. Popisuje to, čo prežil, videl, začul, zapamätal si, čo ho citeľne zasiahlo a utkvelo v jeho srdci a mysli. V jeho slovách nie je nenávisť, túžba po pomste a odvete, len obyčajná ľudská bolesť a rozhorčenie nad ponižovaním človeka. „Tieto spomienky vo mne vzbudzujú odpor – vyznáva – spísal som ich, aby som ukázal, ako sa človek správal k človeku.“ Bez emócií opisuje udalosti, pri ktorých tuhne krv v žilách, ako keby bol ich komentátorom a nie priamym účastníkom. Má veľké šťastie. Dostáva sa z takmer bezvýchodiskových situácií. Hladný, špinavý, vystrašený a otrhaný, napriek tomu dokáže vnímať biedu a utrpenie druhých. Jeho rozprávanie o táborovom živote prostredníctvom postojov a správania tých, ktorí väzňom priamo velili, ukazuje v jasnom svetle mechanizmus nacistického stroja. Predstavuje kápa z Osvienčimu čo možno najobjektívnejšie, s niektorými sa dokonca snaží súcítiť, pretože boli chytení do hrozivej pasce. Táto autorova hlboká humanistická citlivosť dokazuje, že človek si aj v neľudských podmienkach Osvienčimu a Březinky mohol zachovať vlastnú tvár, dôstojnosť a zostať človekom až do tragického konca, ktorý mu pripravil neľútostný osud.