Farba predstavuje jeden z tradičných filozofických problémov, ktorý bol a je skúmať z najrôznejších uhlov pohľadu, v rôznych súvislostiach a kontextoch. Ondrej Baran pristupuje k tejto problematike z perspektívy filozofie „obratu k jazyku“ a ukazuje, ako k otázkam, ktoré môžu v súvislosti s farbami vyvstávať, pristupuje analytické filozofie či filozofia jazyka. Predmetom jeho záujmu sú predovšetkým zákonitosti, ktorými sa riadi naše používanie slov pre farby a viet, ktoré ich obsahujú. Zameriava sa na logické formy či štruktúry výpovedí o farbách a snaží sa pri tom zachytiť ich všeobecné zákonitosti a filozofický štatút. Na jednej strane skúma možnosti formálneho zachytenia zákonitostí – ako napríklad, že nič nemôže byť zároveň červené a zelené – ako všeobecne platných, na druhej strane kladie dôraz na dôležitosť empirického štúdia farieb. Spôsob, akým o farbách hovoríme, sa totiž líši nielen jazyk od jazyka (štruktúra slovníka moderných západných jazykov je značne odlišná od jazykov kultúrne či historicky im vzdialených), ale aj kontext od kontextu. Autor v tejto súvislosti upozorňuje na to, že rozprávanie o farbách je kontextualizovaná zručnosť, ktoré sa musíme učiť. Významnou súčasťou toho je aj učenie sa prácu s vlastným telom a vnímaním.