Predkladaná publikácia si kladie za cieľ preskúmať niektoré z hlavných zmien v oblasti derivačnej morfológie, ku ktorým došlo v literárnej taliančine medzi 16. a 19. storočím. Kniha chce prispieť k obvyklej charakteristike post-renesančnej taliančiny tromi dôkladnými štúdiami o slovotvorných prostriedkoch, ktoré prešli zaujímavými zmenami pod rôznymi diachrónnymi vplyvmi. Text ponúka v prvom rade analýzu formácií so sufixom -gione, ktorého postupné vymiznutie je známe. Potom sú analyzované substantíva derivované pomocou sufixu -zione, ktorý predstavuje jeden z najdôležitejších prostriedkov derivácie dejových mien. Nakoniec je zvláštna pozornosť venovaná kompozícii, ktorá je obvykle považovaná za "neustále sa rozširujúcu oblasť", a to najmä verbonominálnym kompozitom, ktorá bola vždy v popredí záujmu lingvistov. Okrem kvalitatívnych aspektov, obvykle dobre opísaných v odbornej literatúre, je hlavný dôraz kladený na kvantitatívne charakteristiky, ktoré sa vo zvolenom období ukazujú ako úplne zásadné pre ďalší vývoj.