Kniha sa zaoberá historickými okolnosťami, za ktorých sa pamäť stáva predmetom bádania, výskumu a interpretácie. Michal Janata sa v knihe zamýšľa nad otázkou nakoľko a prečo je pamäť tak nesamozrejmou položkou filozofie a neurovied.
Ďalej sa venuje vzťahu pamäti a mysle spolu s otázkou, ako sa nám darí získavať istotu o existencii myslí iných, než je tá naša vlastná. Sústredí sa na trýzeň, ktorú nám spôsobuje pamäť, keď nechce vydať plody svojho úsilia, na otázku vrstevnatosti pamäti či na myseľ amnestika, ktorá je permanentnou nepopísanou doskou. Približuje premenu osobnosti ľudí, ktoré postihli problémy s pamäťou, blahodarný účinok zabúdania, ktorému môžeme hovoriť eliptické, pretože nás zbavuje všetkého balastu a umožňuje nám rozlišovať podstatné od nepodstatného, zlovestný účinok privatívneho zabúdania, ktoré zužuje mentálny priestor a skracuje čas postihnutých kolektívnej pamäte či jej časovej dimenzie. Pamäť je tu tak zastúpená v pluráli, v mnohosti svojich prejavov aj v bohatej šírke odborov, ktoré sa jej zaoberajú.