Zväzok Listov je komplementom k monografii Arne Laurin (1889-1945). Portrét novinárov. Nie sú tu publikované celé konvoluty dochovaných listov a odkazov, ktoré Arnošt/Arne Lustig/Laurin adresoval tej ktorej osobe, ale tie, ktoré bolo možné v nejakom ohľade čítať ako špecificky vyžarujúce, približujúce alebo - skôr - naznačujúce pozoruhodné prvky, fazety, polohy a súvislosti Laurinovo pôsobenie či (rečové) gestá pre Laurinov spôsob vyklonenosti do sveta príznačné. V Laurinovom prípade ide pritom o komplex bohato a inšpiratívne rozrušujúce medze odborovo, inštitucionálne, štátne, národnostne, politicky a i. definovateľných polí, čo sa týka proporcií a časovania edície, odvíja sa od povahy kľúčového pramenného rezervoáru - totiž rozsiahlej pozostalosti Arneho Laurina dochovanej archívu Pamätníka národného písomníctva. Zatiaľ čo obdobie zhruba do polovice dvadsiatych rokov je v tomto fonde dokumentované bohato, avšak výhradne v okruhu korešpondencie Lustigovi/Laurinovi adresovanej (neraz spadajúcej ešte do predvojnových rokov), pre obdobie nasledujúce (do roku 1936) možno navyše počítať s nie práve obvyklým korpusom kópií ( prieklepov) listov, ktoré Laurin (väčšinou, pravdepodobne) druhým odoslal. Hustotu potom strieda pramenná núdza: v nej sa súbor listov spadajúcich do týchto rokov stáva nutne iba chudobným príbuzným podrobnej monografickej sondy, rozkrývajúcej rysy Laurinovej exilovej existencie. Špeciálna okolností je jazyk. Čeština a nemčina Laurinovi boli rovnocennými živlami, s niektorými partnermi okrem toho komunikoval po francúzsky. Toto viacrečie je v edícii zachované: nemecké ani francúzske listy či úryvky z nich v rámci vysvetliviek nie sú preložené, čitateľ je tak symbolicky ponechaný napospas tejto stránke Laurinovej spoločenskej situovanosti, zakotvenej síce najviac v Prahe, de facto však - práve v korešpondenčnom styku - permanent .