Lov bol v stredoveku av ranom novoveku prevažujúcou súčasťou života aristokratickej spoločnosti a jeho vrcholnú formu predstavovala jazdecká štvanica so psami na jeleňa alebo srnca. Šľachtické družiny lovili zver predovšetkým pre pôžitok či trofeje a zásobovanie panovníckeho dvora i veľmožských kuchýň prenechávali lesníckemu personálu. Zverina však mávala svoje stabilné miesto tiež na stoloch mešťanov a poddaných. Tí však nesmeli legálne prevádzkovať poľovníctvo, vyhradenú privilegovaným, a tak radi a často pytliačili. Vzhľadom na to, že sa zver pokladala za súčasť pozemku, a teda aj vlastníctva jeho držiteľa, posudzovalo sa pytliactvo ako krádež. Vyskytli sa aj prípady, keď delikventi považovali - podobne ako šľachtici - lov zveri so zbraňou v ruke za druh adrenalínovej zábavy. Pytlačilo sa nielen v lesoch a na poliach, ale aj v rybníkoch, riekach, haltieroch a vo včelích úľoch. Kniha Henricha Francka vznikla na základe výskumu trestnoprávnych prameňov a prináša čitateľom autentické lovecké a pytliacke príbehy. Jej súčasťou je edícia niekoľkých poľovníckych rádov, ktoré sa stali základom represívnych opatrení proti pytliakom; z nich mnohé sú tu publikované prvýkrát.