Jean Améry v úvode Márnych rokov učeníckych uvádza, že táto kniha dopĺňa dva predchádzajúce zväzky esejí Bez viny a bez trestu a O starnutí, s ktorými tvorí životopisný román-esej. O autobiografii v bežnom slova zmysle ale nejde. Viac ako životný príbeh, poznačený trýznivými zážitkami v období nemeckej tretej ríše, je akcentovaná reflexia tohto príbehu. Výrazné je tiež tiahnutie skôr k subjektívnemu skúmaniu doby ako k jej objektivizujúcemu výkladu. Márne roky učenícke, zahŕňajúce šesť kapitol, sú svedectvom o intelektuálnom vývoji brilantného esejistu Améryho v priebehu zhruba štyridsiatich rokov. Autor v podstate chronologicky rozpráva o svojej rakúskej mladosti v čase pred nástupom nacizmu a potom o rokoch strávených vo Viedni po Hitlerovom ovládnutí Nemecka, hodnotí osobnosti jemu blízke aj tie, ktoré s ním duchovne spriaznené neboli. Už v týchto prvých kapitolách veje z úvah o dejinách a morálke pocit odcudzenia, ktorý sa stáva stále mrazivejším. V tretej kapitole, zachytávajúcej vojnové roky a autorov pobyt v emigrácii av internačnom tábore, necháva bokom úvahy o holokauste, a líči stratu ilúzií o demokracii. Uvedomuje si, aký chimérický bol jeho vysnívaný obraz akejsi ideálne Francúzsko, ktorého porážku vníma - a rovnako tak aj zlyhanie inteligencie - ako svoju osobnú prehru. Dve kapitoly venuje výrazným myšlienkovým prúdom – obsahom jednej sú úvahy o existencializme Jeana-Paula Sartra, ktorým bol Améry roky fascinovaný, zatiaľ čo druhá polemizuje so štrukturalizmom. Horkosť zasiahne čitateľov zo stránok kapitoly o autorových návratoch do Nemecka. Reflexia minulosti sa tu podľa Améryho odvíja iba v abstraktnej rovine, ako by „uberala na hrôze tomu, čo sa stalo. (…) Ten, kto prežil štyri desaťročia medzi rokmi 1930 a 1970 ako učeník života, ducha a dejín, tu stál mimo pravdy a nepravdu, mimo dobro a zlo, bez viny a bez trestu." Nedôvera v schopnosť Nemcov nadviazať na niekdajšie duchovné hodnoty ústia v autorov tragický pocit straty identity, pocit cudzoty ako v nemeckej kultúre, kam svojím pôvodom patril a ktorej sa cítil súčasťou, tak v tej francúzskej, kde sa necítil doma.