Kniha rozhovorov s novinárkou, redaktorkou, filmovou publicistkou a prekladateľkou Agnešou Kalinovou (1924-2014) zachytáva takmer celý jej život a má charakter pamätí.
Silný osobný príbeh Agneši Kalinovej, neodmysliteľný od politických zlomov, ku ktorým došlo počas jej života, je zároveň dramatickým obrazom spoločnosti 20. storočia, čo bol aj zámer anketárky. V prvej časti líči šťastne prežité detstvo v Prešove, v asimilovanej židovskej rodine, ktoré skončilo vo chvíli, keď sa dovtedy tolerantná a priateľská atmosféra menšieho kultúrneho mesta zmenila vplyvom agresívneho nacionalizmu. Pred násilnou deportáciou uniká do Maďarska, kde sa dva roky skrýva v katolíckom kláštore a na konci vojny v Budapešti. Až po návrate na Slovensko sa dozvedá o tragickom osude celej prešovskej židovskej komunity vrátane svojich rodičov, príbuzných a známych.
V časti venovanej povojnovej dobe, keď verila, že nová spoločnosť bude slobodná a že komunistická strana nedopustí návrat nacionalizmu, spomína na štúdiá, rodinný život s manželom, o 11 rokov starším divadelníkom Ladislavom Jánom Kalinom, pod ktorého vplyvom sa vydala na dráhu prekladateľky a novinárky . Táto práca ju veľmi bavila, zvlášť šťastné roky v týždenníku Kultúrny život, kde sa venovala hlavne filmu. Zároveň sa zmieňuje o prvých varovných signáloch, plazivej neistote a strachu, keď perzekúcia, veľmi často s antisemitským pozadím, zasiahla začiatkom päťdesiatych rokov aj okruh jej známych, a popisuje striedavé prejavy uvoľňovania a zostrovania režimovej moci.
Po uvoľnení na konci šesťdesiatych rokov zaznamenáva novú atmosféru strachu, tentoraz za normalizácie, kedy nesmela publikovať ani prekladať a spolu s rodinou bola vystavená prenasledovaniu a šikanovaniu. Aj o tejto neslobodnej dobe, svojom i manželovom zatknutí, pobyte vo väzbe a nakoniec nepodmienečnom odsúdení Jána Kalinu na dva roky píše Kalinová s vedomím vnútornej slobody, nesťažuje sa a hlavne sa nevzdáva.
V roku 1978 získala celá rodina povolenie vysťahovať sa do Nemecka, kde sa usadila v Mníchove. Kalinová pocitovo aj informačne bohato približuje svoj osobný aj pracovný život v Rádiu Slobodná Európa, kde bola zamestnaná až do roku 1995. Zo spomienok na prácu v RFE je zrejmé, akým zadosťučinením pre ňu bola možnosť slobodne hovoriť svoje názory.
Celé rozprávanie plasticky približuje udalosti skrze fascinujúci príbeh človeka, ktorý dokázal nájsť spôsob, ako si statočne a za všetkých podmienok zachovať ľudskú dôstojnosť a zostať slobodným.