V listoch písaných po svojom zatknutí za podvracanie republiky v máji 1981 sa Jiřina Šiklová obracia predovšetkým k svojim deťom a mamičke či dlhoročnému priateľovi Milanovi Machovcovi a sprostredkovane tiež k ďalším blízkym. Činorodosť, humor a záujem o druhých, ktoré sú jej vlastné, sa vo väzbe stávajú stratégiou, ako nielen prežiť, ale aj čo najlepšie využiť tento „odcudzený čas“ – dcére na diaľku pomáha s prípravami svadby, so synom preberá výber povolania, kolegom z gerontológia posiela inštrukcie k rozpracovanému výskumu, pre priateľov z disentu spisuje rady pre prípad, že by ich stretol rovnaký osud… A zároveň vo svojej jedinečnej dvojroli „muklice“ a sociologičky glosuje dianie okolo seba, exotický ruzyňský svet a jeho obyvateľov.