Literárna história spravidla spája počiatky českej literárnej kritiky s Jozefom Jungmannom. Čo však o literárnej kritike vypovedá predjungmannovská doba, a to nielen o utváraní lingvo-etnických kánonov 19. storočia, ale o našej literárnej komunikácii vôbec? Monografia predstavuje výsledky prieskumu viac ako piatich desiatok nemecky a česky vydávaných časopisov, a ďalších súdobých médií, v ktorých sa v rokoch 1770–1805 vyhraňovali predstavy o literatúre a jej sociálnej úlohe. Zaoberá sa pravidlami literárnej komunikácie, ako ich pre svojich čitateľov v českých krajinách vnášali prví, často zvonku prichádzajúci kritikovia, a postavením týchto kritikov voči domácej učenosti osvietenskej doby. Sleduje ich predstavy o literárnej verejnosti, v ktorých popri prestížnej spoločenskej inštitúcii divadla nadobúdala stále významnejšie miesto beletrie, premenu staršieho žánrového systému na moderný otvorený kánon a diferenciáciu komunikácie o ňom v nových, záujmových periodikách aj jej limity v strednej Európe. Skúma dopady nového systému literatúry aj na špecifické latinské a českojazyčné prostredie českých krajín. Práve tu sa monografia dotýka aj ďalších, všeobecnejších tém: Ako sa vo svetle ranej kritiky, tohto poľa mimo tradičnej cirkevnej či štátnej autority a úzky vplyv privilegovaných zákazníkov-umelcov, javia novodobé autorské a čitateľské vzťahy k dielu? Ako sa vymedzujú na rozvíjajúcom sa knižnom trhu? Ako sa tieto vzťahy manifestujú v mediálne a etnicky heterogénnych, dynamických prostrediach, akým boli české krajiny v závere 18. a ešte v 19. storočí?