Rysom, ktorý Františkove pútnické cestopisy zreteľne odlišuje od iných podobných textov a ktorý robí jeho zápisky tak príťažlivými, je jeho až treskúta úprimnosť. Svojmu egu neprikladá prehnaný význam, a preto líči bez rozpakov ako tie skutočnosti, kvôli ktorým by mohol byť vysmievaný či odsudzovaný, tak aj svoje dobré činy, ktoré by hocikto zbožný skromne zamlčal. František však jednoducho len pravdivo zachytáva to, čo prežíva.
Podobne objektívne zaznamenáva aj svoje stretnutia s ľuďmi: s tými najsrdečnejšími a najobetavejšími aj s tými nezdvorilými, nevstretými a bezohľadnými, hoci sa k tým druhým zaradili aj mnohé osoby z prostredia rímskokatolíckej cirkvi. Františkov aj náš Kristus je totiž Pravda, a nie pokrytecké prekrúcanie fakt: "Len aby sme pred svetom vyzerali dobre!" Nepoznanú a nedemaskovanú skutočnosť možno sotva zmeniť k lepšiemu. Mlčať o pravde znamená slúžiť klamstvu a napomáhať zlu. A preto platí, čo píše svätý Hieronym: "Ak má z pravdy vzísť pohoršenie, lepšie je, aby vzišlo."