V poradí štvrtý zväzok edície Osobnost prináša portrét profesora Pavla Proška, ktorý sa však značne vymyká tradičnej predstave univerzitného profesora zavaleného knihami. Je to polárnik – aj keď on sám to slovo nemá rád a tvrdí, že doba polárnikov skončila spolu s Amundsenom. Je to muž, ktorý si kladie veľké ciele. Vďaka nemu má Česká republika vedeckú polárnu stanicu v Antarktíde. Pavel Prošek pôsobí ako klimatológ na brnenskej Masarykovej univerzite. Podľa ohlasov jeho kolegov, vedcov, ale aj ľudí jemu blízkych je Prošek človek, ktorý má veľmi málo chýb, je húževnatý a veľmi cieľavedomý. Napriek tomu, že o ňom kolegovia hovoria tak, že to vyzerá, ako by Prošek a polárny výskum boli dva nerozlučiteľné pojmy, nemuselo to tak byť. Polárnikom sa stal vlastne náhodou. Ako asistent sa v roku 1973 dostal na stáž do Švajčiarska. A ústav, kde pracoval, sa venoval výskumu v Arktíde. Už vtedy mal odísť so Švajčiarmi na polárnu výpravu, ale nebolo mu to umožnené. Avšak záujem vzklíčil a vedec si odbil polárny krst v roku 1985 na Špicbergoch, kam odcestoval s kolegami a priateľmi z vroclavskej univerzity. Na Špicbergoch bol celkom trikrát. Potom sa začal obzerať po opačnom konci sveta – a nakoniec sa významne zasadil o vybudovanie antarktickej stanice. Aj keď mnohí v jeho veku - narodil sa v roku 1940 - už odpočívajú, on na takéto myšlienky nemá čas, stále pracuje a niečo zariaďuje. A tiež sa venuje fotografovaniu. Prošek má tisíce fotografií polárnych krajov. Antarktída je podľa neho krásna a čistá.