Holan v Prvom testamente rozpráva osobný príbeh cesty k prameňom životné skúsenosti ak zdrojom svojho básnictva, potom čo mu priateľka z detstva pripomenula jeho báseň Sen. Identifikácia autora s aktérom príbehu je dôležitá, pretože signalizuje, že vo vnútri "reálneho" deja sa odvíja ešte iný "príbeh", ktorý neustále obkružuje: k otázke, aké je poslanie poézie v nezrozumiteľnom katastrofickom modernom svete. Holan vie o kráse utkvenia v onej bezčasovosti, ale zmysel básnictva nachádza na opačnom póle, na póle nezabezpečenosti, teda tragiky. Preto aj akoby bez motivácie odchádza rozprávač od milostného príbehu, od zdroja bohato rozvinutej emocionality, a obracia sa k strastiplnému básnickému údelu. Snáď preto na samotný záver svojej skladby píše o nových duchovných väzbách poézie:
"Lenže sama krajina hovorí: / Bez rýdze transcendentály / sa žiadna stavba nedostaví, / nikdy, ach, nikdy nedostaví".