Pustá krajina je pravdepodobne najvplyvnejšou básnickou skladbou 20. storočia, prinajmenšom v kontexte anglofónnej poézie. TS Eliot vo svojej útlej knihe z roku 1922 úplne mimoriadnym spôsobom nadväzuje na niekoľkotisícročnú tradíciu svetovej literatúry; v pozoruhodnom súlade so svojimi kritickými postulátmi tvorí dielo vychádzajúce z "historického vedomia, ktoré núti človeka písať tak, ako by celá európska literatúra počínajúc Homérom, vrátane celej literatúry jeho vlastnej krajiny, existovala simultánne a vytvárala simultánny poriadok". Onú literárnu tradíciu pritom svojim modernistickým gestom nekompromisne prebudováva na svoj obraz.

Nový preklad Petra Onufera vychádza k stému výročiu prvého vydania.