Samá voda. Samá voda. Prihorieva… Samá studňa. Samá studňa. Čo k tomu sa hodí ďalej vlastne napísať? Aj vo vyschnutých studniach zostáva odtlačok hladiny, ktorá tam bývala, av nej sa stále odráža svet nad ňou, vrátane neba a tváre toho, kto ju kedysi čeril okom, tým podvojným českým slovom, dvojitým symbolom. Je to podobné, ako keď človek ďalej cíti údy, ktoré už nemá, a strom svojej vetvy, ktoré niekto ulámal.

Zuzana Gabrišová (1978), básniarka so skúsenosťou sedemročného mníšstva v zen-budhistickom kláštore v Južnej Kórei, nás necháva, od zbierky k zbierke, vždy intenzívnejšie as väčším zanietením pozorovať všetky svoje odlesky hladín (stávajúcich aj bývalých): slov, jednotlivé vlny skladajú svet / za mojimi očami.