V roku 1920 prebiehala počas občianskej vojny v Rusku všeobecná evakuácia bieleho Krymu. Šmeljov sa k nej však nepripojil a zažil krvavú hrôzovládu maďarského boľševika Bélu Kuna, ktorý stál na Kryme na čele regionálneho revolučného výboru a zo svojej pozície prikázal zabiť tisíce príslušníkov etnických menšín a desaťtisíc zajatých bielovardejcov. Počas týchto masakrov bol zastrelený aj jediný Šmeljovov syn Sergej, dvadsaťpäťročný dôstojník protiboľševickej Dobrovoľníckej armády. Zlomený a vyčerpaný Šmeljov roku 1922 opustil Rusko a odišiel do Paríža, kde vzniklo jeho najlepšie dielo, autobiografická novela Slnka mŕtvych. Próza Slnka mŕtvych je nárekom nad zánikom Ruska, Šmeljov v nej rozpráva o spustošenom Kryme, o mašinérii zabíjania počas občianskej vojny, o každodennom nerovnom boji s hladom tých, ktorí prežili vyčíňanie boľševikov, o postupnom umieraní priateľov. Slnko mŕtvych je tiež neľútostnou obžalobou vinníkov tejto katastrofy. Vinníci však nie sú len krutí boľševici, zobrazovaní ako jednoduchí ľudia, ktorí majú hlavy popletené niekoľkými boľševickými frázami. Vinníkom je v Šmeljovových očiach aj Európa, ktorá to celé dopustila, vydala Rusko napospas skaze a sama si ďalej žije svojím pokojným životom v blahobyte, zatiaľ čo mŕtve slnko spaľuje posledné zvyšky života a starého Ruska v kedysi rozjasanej krymskej krajine.
Slnko mŕtvych čoskoro po svojom vydaní v roku 1923 vzbudilo veľký ohlas a bolo preložené do ôsmich jazykov; česky vyšlo v roku 1926. V edícii Neskoré zber teraz vychádza v novom českom preklade Jakuba Šedivého.