V prvej polovici päťdesiatych rokov sa z priateľstva dvoch vtedy začínajúcich básnikov Jiřího Paukerta-Kubenu a Václava Havla zrodila literárna skupina Šesťdesiattri (nazvaná podľa letopočtu narodenia väčšiny členov). Skupina združovala mladých mužov a ženy, ktorí verili vo vlastný literárny talent a zároveň nemali v úmysle zadať si svojim písaním s panujúcim režimom. Od samého začiatku išlo o aktivity paralelné s oficiálnymi kultúrnymi "štruktúrami", ktorých cieľom však bolo uplatniť sa publikačne na verejnosti, až to pomery dovolia. To sa mnohým členom nakrátko podarilo v priebehu šesťdesiatych rokov; v nasledujúcich dvoch dekádach odišli buď do vnútorného, alebo do zahraničného exilu – aby sa v priebehu rokov deväťdesiatych ukázala podivuhodná vec: v podstate všetci členovia skupiny (vedľa spomínaných dvoch mužov napríklad Josef Topol, Pavel Švanda, Věra Linhartová, Viola Fischerová, Alena Wagnerová a ďalšie) vlastnou biografiou potvrdili, že aj v najťažších dobách tvorivý princíp v človeku v konečnom dôsledku môže zvíťaziť nad tlakmi okolia.
Kniha zachytáva existenciu skupiny Šesťtričiatnikov od jej prehistórie na začiatku päťdesiatych rokov cez "slávne roky" jej členov v rokoch päťdesiatych a šesťdesiatych až po (teraz už len individuálne, pretože skupina ako kolektív zanikla) biografia členov v rokoch neskorších. Na počiatku skoro žiadny zo Šesťdesiatníkov nemal nádej na zaujímavú budúcnosť; tá sa však napriek tomu dostavila, u každého v inej, vždy však vo vyhranene tvorivej podobe. Čo to v človeku je, čo mu v šťastných prípadoch dovolí „zvíťaziť“ nad pomery? Faktograficky bohatá kniha je príbehom mladosti, príbehom tvorby a uceleným obrazom jednej významnej a doposiaľ nie príliš známe výseče nášho kultúrneho života v rozmedzí päťdesiatich povojnových rokov.