Najnovší román Davida Mitchella prichádza ako samostatný, osobitý príbeh, zároveň ale aj ako ďalší diel „nadrománu“, ktorý autor píše po celý doterajší život. Témou a štýlom sa od závratného mnohovýznamového Atlasu mrakov alebo od Tisíce jeseň Jacoba de Zoeta líšia, je pevne as príjemnou konkrétnosťou zasadený do šesťdesiatych rokov – ide o román o dospievaní. UTOPIA AVENUE nie je ani zďaleka len majstrovsky odpozorovaným portrétom hudobnej scény v Soho na prelome 60. a 70. rokov. Zaujíma ho, odkiaľ sa berú autorské nápady a ako potom putujú svetom – popová hudba mu na to ponúka ideálnu príležitosť. „Myslím, že väčšina spisovateľov závidí hudobníkom priamy kontakt s publikom a okamžité ocenenie,“ hovorí v jednom rozhovore, „musí to byť nádherný pocit! Nech vymyslím akokoľvek skvelý výjav, nech napíšem akokoľvek dokonalý odsek, nikdy, nikdy, nikdy túto drogu neokúsim. Keď pred publikom prečítate niečo nové, čo sa vám naozaj podarilo, je to len dosť slabá náhrada“. Kto v románe UTOPIA AVENUE dospieva, je hudobná skupina rovnakého mena, „najpodivnejšia britská kapela, o ktorej ste v živote nepočuli“, a román líči nielen jej vzostup, ale aj pád. V prvej časti kapela získava úspech, nadšených fanúšikov a poriadny kus preslávenosti... lenže nie spravodlivý diel šťastia. Mitchell s dokonalým vcítením odkrýva pod hrubou vrstvou slávy aj jej skrytú tvár: z cesty zvedenej ambície, poranené duše, ľudské straty i pôsobenie náhod. Muzikanti cítia čoraz väčšie napätie medzi požiadavkami publika, odmenami z prevádzkovania umenia a na druhej strane spleťou protichodných síl záväzkov, obáv zo zlyhania, krutej nostalgie a na dreň idúceho smútku. Láska prichádza a premárnená mizne, smrť prichádza znenazdania. Púdenie k hudbe, k jej tvoreniu, je ale nevysvetliteľne stále, nedá sa mu odolať. Štýlovo ide o prózu zámerne ľahkú, až nenáročnú: tak mimoriadne čítavý román dokáže napísať len máloktorý autor. Text oživuje pozoruhodný zmysel pre zachytenie detailov, ako keď „neukotvené oblaky plávajú ako vraky bez kormidiel…“, alebo keď sa pri večeri „mušle podávané v podlhovastej mise z hráškovo zeleného porcelánu sa zvonku černajú domodra a zvnútra tmavo svietia ako kamienky…“. Ako všetky Mitchellove romány sa aj UTOPIA AVENUE silne zaoberá myšlienkou určujúceho stretnutia, okamihom, keď sa zdanlivo náhodná zhoda okolností ukáže byť opojnou zmesou kozmickej ozveny, prepisom minulého, zápletkou osobného osudu i celého rozprávania.