V nadväznosti na alegóriu zauzlovanej vreckovky rozvíja táto kniha diskusiu o vzťahu nestabilnej spomienky a historiografickej konštrukcie dejín. Rozpadá sa pri tom do troch častí.
Najskôr dochádza k spochybneniu utópie autentickej spomienky a kritického dejepisectva. Druhá časť následne hľadá stratené spojenie s minulosťou práve v krízových momentoch dejín. Záverečná časť sa potom prepracováva opäť k novej rehabilitácii literárnej formy spomínania i naratívneho dejepisectva.
Apórie vznesené v prvej časti knihy však v jej priebehu o nič nestrácajú na svojej závažnosti a naopak nadobúdajú na svojej znepokojivej komplexite.