Kniha na základe hebrejskej cestopisnej literatúry 12.-16. storočia a ďalších hebrejských alebo arabských prameňov pojednáva o vývoji židovskej púte do Svätej zeme ao postavení pútnických miest na Blízkom východe a predovšetkým vo Svätej krajine v náboženskom živote Židov v Európe av islamských krajinách. Židovská pútnická literatúra a zoznamy svätých miest, ktoré vznikali od druhej polovice 12. storočia, nepopisujú iba tradičnú púť do Jeruzalema, ale aj v judaizme doteraz nový fenomén - návštevu hrobov svätcov (zijara). Počnúc približne týmto obdobím začínajú na mape Blízkeho východu vznikať židovské sväté miesta, ktoré sa z lokálnych svätých miest, slúžiacich miestnym "užívateľom", premenili na miesta s presne stanoveným kalendárom a pútnickým rituálom, ktoré k sebe priťahovali pútnikov aj zo širšieho okolia. Kniha si všíma histórie len najvýznamnejších z nich: Mojžišovej synagógy Dammuhu v Egypte, Ezechielovho hrobu v Iraku, Eliášovej synagógy pri Damasku, Hilelovho a Šamajovho hrobu v Merone a Samuelovho hrobu v Ráme. Cestopisy európskych židovských pútnikov dávajú nahliadnuť do rozličných aspektov spojených s prejavmi uctievania svätých miest, ako sú úkazy ohňa alebo dymu nad hrobmi alebo liečebná a ochranná funkcia svätého miesta a pod.