So stratou sa dá vyrovnať. Bolesť je možné utíšiť. Ale na hanbu žiadny liek neexistuje. Pretože hanba nie je dôsledkom krivdy utrpené, ale krivdy spáchané. Ale je to skutočne tak? Na túto otázku a mnohé ďalšie hľadá odpoveď román Živí a stratení prostredníctvom Millie Mosbachovej, Židovky, ktorá spolu so svojim bratom Davidom ako násťročná ujde z Nemecka do Ameriky. Po vojne sa obaja vracajú do teraz okupovaného Berlína ako zamestnanci americkej armády. Millie na denacifikačnom úrade pomáha s previerkami Nemcov na účely založenia nových redakcií a vydavateľstiev. Zožiera ju nenávisť voči bývalej domovine a jej obyvateľom, ale postupne zisťuje, že nenávidieť tvárou v tvár nie je také ľahké as vinou a nevinou to nie je tak čiernobiele, ako si pred návratom myslela. A že možno neprišla len hľadať svoju rodinu, pravdu za zahmlievaním nemeckých žiadateľov o prácu a zadosťučinenie nad zúbožením Nemecka, ale tiež odpustenie. Román z prostredia vybombardovaného Berlína, kde zúfalí vykorisťujú ešte zúfalejší, kde napriek zákazom ulicami chodia pripití okupanti v objatí s Nemkami, kde prekvitá len obchodovanie na čiernom trhu a kde vlkolaci, ako sa hovorí zarputilým nacistom, čakajú na svoju ďalšiu šancu, podnetným čítaním o prežití, láske vo všetkých jej podobách a hľadaní sily odpúšťať druhým aj sám sebe.