Sú miesta na zemi, ktoré sú posvätné, len si k nim dôjsť, nechať sa nimi očariť. Rastú tu bylinky a ševelí vietor, iskrí pramene čistých studienok, svieti slnko ak odpočinku láka tieň. Človek sa smie natiahnuť do zelenej trávy, zavrieť oči a byť chvíľu sám pre seba. Obklopený radosťou, ktorá sa zhmotňuje v vtáčom speve aj zvonicu na kopci. Sú také miesta, ktoré nás učia, liečia, privedú k sebe. Akoby sme tu uchopili celú svoju podstatu, od základu narovnali, vyživili korene. Tak ako múdro činili aj predkovia, zapradení do okamihov plynúceho dňa. Vydajme sa spoločne bylinkovými chodníkmi, s košíkom plným voňavých liečiviek, zarobme na masť, hojivú tinktúru, uvarme z rána uzdravujúci sirup. Pomaly plyňme v područí prírody, lebo je múdra, dávajúca, láskavá a pre nás. Naučme sa opäť čítať v odkazoch predkov, pochopme zákony zrodenia a ticha, živme v sebe rozprávky, zvyky a tradície, lebo sú podstatou, jadrom i cestou. Cestou, ktorá nás privedie na prah milovaného domu, k čisto prestretému stolu, dlaniam, ktoré pohladia. Do záhradiek, kde kvitne mäta, modravá nevädza, fialový slez, kde to znie spevom a láskou k dobrému. Zavrieme vrátka na petlicu a vydajme sa ďalej, do lúk a lesov, hájov a luhov, naprieč ďalším štedrým bylinárovým rokom, ktorý je opäť naplnený poznaním a vôňami.