Piesne rebelujúceho speváka z vystúpenia v divadle Semafor v marci roku 1989 vypovedajú o dobe svojho vzniku a zároveň cez uplynulé dvadsaťročia pôsobia stále úderne a nadčasovo. Prenikavo jednoduchými, inteligentnými skratkami mieri autor v piesňových textoch ale aj v príhovoroch medzi jednotlivými skladbami k lapidárnemu, nečakanému a strhujúcemu oznámeniu. Pavel Klusák píše v sprievodnom texte: „U Jiřího Dědečka sa poslucháči často smejú tomu, že uprostred bytostne pokriveného sveta stále dúfa v jeho normálnosť a niekedy ju s hranou rozprávačskou naivitou predpokladá. To sa potom človek smeje z niekoľkých dôvodov najed-nú, najviac tomu odhalenému rozdielu lu ... Ju ří Dedko toho od čias svojho prvého elpíčka vykonal dosť. Všetky ďalšie dosky točil už bez hier s cenzúrou; ale slobodný bol hneď pri vzniku tejto prvej."