Významný dialóg skúma nesmrteľnosť duše na pozadí posledných okamihov Sókratovho života.
"Nepriamy dialóg" interpretuje diskusiu, ktorá vo väzení prebiehala v deň Sókratovej smrti. Blízkosť konca ľudského života určuje téma rozhovoru. Sókrates prekvapuje svojich priateľov absenciou strachu zo smrti – svoj postoj opiera o nesmrteľnosť duše. Duša síce po smrti odchádza na onen svet, avšak vracia sa späť a zo zomrelých opäť vznikajú živí. Tento východiskový princíp rozširuje na všetok vznik a zánik: rovnako ako zo života vzniká smrť, po smrti nasleduje život. Ďalší dôkaz nesmrteľnosti nachádza v pomere duše k absolútnym súcnom v podobe ideí. Medzi telom a dušou je totiž taký rozdiel, ako medzi svetom zmyslov a svetom ideí. Z tohto pomeru vyplýva podobnosť duše s jednoduchými a večnými nadzmyslovými súcnami. Dialóg vrcholí ontologickým dôkazom, ponímajúcim dušu ako súčasť idey života, ktorá teda nemôže participovať na smrti ako opačnej idei. Sókrates tézu o nesmrteľnosti duše vzťahuje k etike a samotnú rozpravu uzatvára eschatologickým mýtom. Dielo vrcholí líčením posledných okamihov veľkého mysliteľa – teoretická koncepcia prechádza v praktické konanie.