Monografia nadväzuje na lingvistický a kultúrny prístup k hluchote rozvíjaný v Ústave jazykov a komunikácie nepočujúcich Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity od polovice 90. rokov 20. stor. a predkladá čiastkové sondy do charakteristiky jazykov používaných v komunikácii nepočujúcich Čechov - českého posunkového jazyka a písanej slovenčiny, a to aj vo vzájomných vzťahoch. Vychádza pritom jednak z textov, ktoré v komunikácii českých nepočujúcich existujú, s cieľom postihnúť – aj na základe poznatkov odinakiaľ – ich špecifické rysy, jednak z jazykových prostriedkov, ktorými český posunkový jazyk a čeština disponujú, az ich príp. modifikácie na účely intrakultúrnej a/alebo interkultúrnej komunikácie. Cieľom monografia je nahliadnuť komunikáciu českých nepočujúcich inak, než ju nazerajú disciplíny tradične orientované na problematiku hluchoty, a iniciovať tak diskusiu o postavení českého posunkového jazyka a češtiny písanej českými nepočujúcimi v odbornej aj verejnej sfére, najmä vo sfére vzdelávania.
Publikácia je určená študentom odborov, ktoré sa otázkami hluchoty zaoberajú, alebo ktorých odbory s otázkami hluchoty súvisia, ich vzdelávateľom, učiteľom v školách pre sluchovo postihnuté deti a mládež aj učiteľom v školách hlavného vzdelávacieho prúdu, v ktorých sú deti so sluchovým postihnutím integrované, odborníkom špeciálne pedagogických centier alebo stredísk ranej starostlivosti a všetkým ďalším profesionálom, ktorí sa s problematikou hluchoty alebo jazykov českých nepočujúcich stretávajú, rodičom a rodinám sluchovo postihnutých detí i širšej verejnosti, ktoré predkladá iné ako u nás tradované postoje k hluchote, k nepočujúcim Čom . Určená je samozrejme aj komunite českých nepočujúcich, k ktorej sebauvedomovaniu, sebapoňatiu a sebavymedzovaniu chce aspoň istým dielom prispieť.