Knižná štúdia analyzuje českú literárnu kritiku deväťdesiatych rokov z hľadiska politického čítania a je dôležitým príspevkom k otázke recepcie románovej tvorby Michala Viewegha alebo dobovým diskusiám o autenticite v literatúre. V prvej časti sú predstavené základné tendencie poľskej literárnej kritiky rovnakého obdobia, ktoré sú vzhľadom na slovenský kontext použité ako kontrastný raster, ktorý problematizuje niektoré predpoklady našej literárnej histórie. V druhej časti sú diskutované pojmy politiky a polície (Ranciere), depolitizácie (Schmitt, Barthes) a ideológie (Eagleton), ktoré sú prispôsobené špecifikám českého prostredia. Praktická časť je venovaná politickej interpretácii kritickej recepcie troch románov Michala Viewegha. Najväčší dôraz je kladený na témy týchto debát, ktoré v sebe obsahujú potlačené politické oznámenia – boj o historický naratív o minulom režime alebo spor o vysokú a nízku literatúru, ktorý v sebe zrkadlí bezradnosť literárneho poľa spôsobenú tlakom komerčného knižného trhu. Súčasťou tejto časti sú aj dva exkurzy - do debát o tzv. autentickej literatúre a dvoch programových manifestoch -, na príkladoch ktorých je zrejmé, že sa české literárne pole od politiky oddelilo iba rétoricky a jeho výsledkom nie je väčšia autonómia, ale naopak nereflektovaná heteronómia.