Kniha sa na príklade Filmového štúdia Barrandov zaoberá cenzúrou v Československu v rokoch 1962 až 1970. Na základe rozsiahleho archívneho výskumu rekonštruuje základy filmového cenzúrneho systému a odhaľuje vzťahy medzi predstaviteľmi Československého filmu, Filmového štúdia Barrandov a Ústredných inštitúcií ako cenzúrnych inštitúcií KSČ.
Pojem cenzúra neužíva autor, Lukáš Skupa, v jeho tradičnom význame, teda v zmysle reštriktívnej inštitúcie, ktorá zakazuje a marí umelecké zámery.
V duchu tézy tzv. new censorship chápe cenzúru naopak ako proces komunikácie v podobe vyjednávania rôznych členov rozptýlenej cenzúrnej sústavy, a narúša tak obvyklé predstavy o zlých cenzoroch na jednej strane a poškodených tvorcoch na strane druhej.