Monografia na základe analýzy a interpretácie Tertuliánovho spisu Apologeticum (2. stor.) sleduje zmeny v sebapoňatí kresťanstva, ku ktorým dochádzalo v dialógu s neskoro antickou latinskou kultúrou a správnymi štruktúrami Rímskej ríše. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohral pojem religio, ktorý od druhého storočia preniká do jazyka kresťanskej teológie a práve v Tertuliánovom diele je prvýkrát vztiahnutý na kresťanstvo. To prestáva byť prezentované v prvom rade ako cesta (hodos) či pravá filozofia a stáva sa „náboženstvom“, kategóriou blízkou a zrozumiteľnou latinskému kultúrnemu okruhu.