Sú malé dejiny v čase bezčasia skutočne malými? Bezčasím môžeme chápať obdobie strnulosti a nehybnej ťažkopádnosti. Obdobie, kedy staronové elity dusili sľubne sa rozvíjajúcu občiansku spoločnosť. Obdobie, kedy o kariére človeka rozhodovala jeho odpoveď na otázku, či 21. august 1968 znamenal internacionálnu pomoc. Obdobie, kedy výrazní oponenti režimu boli upozaďovaní, umlčovaní, odstraňovaní na periférii spoločnosti či sami radšej volili emigráciu – alebo k nej boli nútení. Obdobie, kedy na politickej šachovnici pôsobila iba jedna strana.
Väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa sa v reakcii na nové pomery stiahla do súkromia, na svoje chalupy ak svojim koníčkom – čo režimu vlastne vyhovovalo. Vládnuca komunistická strana síce po ľuďoch požadovala účasť na oficiálnych slávnostiach a podujatiach, ako boli oslavy rôznych výročí alebo "voľby", prípadne deklaratívne vyslovenú podporu (Anticharta a pod.) - o skutočne angažovaných občanov však záujem nemala.
A predsa pozvoľna vznikali ostrovčeky slobody. Popri oficiálnej literatúre sa začal šíriť samizdať a filmová tvorba, na začiatku 70. rokov taká zúfalá, sa postupne osmelovala. Pripravovala sa helsinská konferencia, ktorá potom otvorila priestor obrane ľudských práv a Charte 77. Malé, zdanlivo čiastkové dejiny vstúpili na medzinárodnú scénu, aby pripravili zmenu dejín veľkých.