Predmetom monografie je výklad o Rusku 18. storočia v politických a kultúrno-historických súvislostiach. Dôraz je položený na tradície, symboly a stereotypy. Rusko je popísané ako geopolitický celok, nadväzujúci na moskovský caesaropapistický štát, avšak s centrom v Sankt Peterburgu. Jeho vybudovanie sa stalo jedným z radu modernizačných, ale v bežnom živote spoločnosti sa len málo prejavujúcich krokov, ktorými sa Rusko ako štát (impérium) približovalo vyspelejším krajinám. Predovšetkým v mocenskom a vojenskom zmysle. V nadväznosti na tradíciu moskovského štátu bol nielen za to zodpovedný všemocný cár. Jeho slovo bolo zákonom. Aj keď ruské 18. storočie sprevádzala sekularizácia, viera, predovšetkým tá, ktorá bola založená na kresťanskej ortodoxii, tvorila pilier každodennosti. Nie cirkev. Tá sa stala inštitúciou závislou od štátu. Rozhodujúce vo všetkom bol cár a "jeho" štát. Cár sa v ľudovom stereotype za všetko a všetkých "modlil", nad všetkým bdel a obyvateľov štátu ochraňoval. Len on vraj najlepšie vedel, čo je pre nich dobré. Pokiaľ v danom okamihu nebol tento stav ideálny, potom sa tak malo stať niekedy v budúcnosti. Skrátka: "Rusko spelo k lepším zajtrajškom". Aspoň vo víziách. Osemnáste storočie zmenilo Rusko na pyramidálny byrokratický štát, ktorý napĺňal cárove rozhodnutia a priania. Pretrvávali tradície a stereotypy. Rusko však prešlo pozitívnymi zmenami, napr. vo vede, umení a vzdelávaní. Ešte viac zmien však pripravovalo, aby v dôsledku neochoty meniť zvyklosti zapadli. Život spoločnosti zostával skostnatený. Rusko ako štát sa síce modernizovalo, ale v spoločnosti sa výrazne roztvárali sociálne, ekonomické, právne aj iné „nožnice“ medzi privilegovanými jednotlivcami a širokými vrstvami. Mnohé z toho pramenilo z minulosti. Monografia sa v neposlednom rade zamýšľa aj nad tým, prečo hocičo prežilo do modernej doby.