Sochárka Eva Kmentová a sochár Olbram Zoubek predstavujú dve mimoriadne tvorivé individuality, obaja sa postupne stali ikonami českého, respektíve európskeho sochárstva 2. polovice 20. storočia. Boli spolužiakmi z neobyčajne podnetného ateliéru profesora Jozefa Wagnera na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej, kde sa vlastne obrodilo či znovuzrodilo české povojnové sochárstvo. A boli aj životnými partnermi, manželstvo uzavreli tesne po absolvovaní školy – partnerské, rodinné a priateľské väzby boli dôležitou obranou proti demagógii totalitnej doby, čo sa v podtexte odrazilo aj v ich práci a prístupe k nej. Eva Kmentová aj Olbram Zoubek boli autormi výrazných plastík, kde dôležitú úlohu hral človek, jeho postavenie vo svete a dobe, s vnútorným zážitkom ľudskej existencie. Kniha predstavuje okruhy, vychádzajúce ako z vlastných diel oboch autorov (témy ako figúra, gesto, povrch, prázdno a ich rozdielne či blízke stvárnenie oboma autormi), tak sa v nej objavujú momenty vzájomnej inšpirácie. Kniha sa sústredí na obdobie od konca päťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov, ukazuje ako známe práce oboch sochárov (Zoubkovy Strážci, Bežec, či plastiky zo série Zastrelení; Kmentové Opustený priestor, Ľudské vajcia či stély s odtlačkami prstov a pier), ale aj menej známa diela, reliéfy a drobné plastiky.Kniha bola vydaná na príležitosť výstavy Kmentová Zoubek Ľudská dôstojnosť v Galérii Miroslava Kubíka.