Na rozbahnených poliach pri ceste, na zhrdzavenej vlečnej lodi na Dunaji alebo v polorozpadnutých továrenských budovách živorili na konci tridsiatych rokov skupiny židovských utečencov vyhnaných zo svojich domovov. Títo ľudia uviazli v „krajine nikoho“, na území medzi štátnymi hranicami. Kniha sa zaoberá vznikom krajiny nikoho v stredovýchodnej Európe v čase od anšlusu Rakúska v marci 1938 do začiatku druhej svetovej vojny v septembri 1939. Transnacionálne približuje vyháňanie ľudí z Rakúska, Nemecka a Československa, politiku zatvorených hraníc a jej dôsledky. Zem nikoho skúma zároveň s masovým zbavovaním občianstva v Poľsku a Československu, ktoré sa týkalo najmä židovských utečencov, ktorí sa chceli vrátiť do svojej vlastnej krajiny. Vyháňanie z územia týchto štátov a odoberanie pasov spolu úzko súviselo a vyústilo do núteného pobytu v bezštátnom priestore. Kniha opisuje nielen hrozné blúdenie a beznádejné čakanie vyhnancov v krajine nikoho, ale taktiež analyzuje úlohu štátu a humanitárnych organizácií v ich zúfalej situácii. Z ojedinelých svedectiev rekonštruuje prežívanie a možnosti samostatného konania utečencov, rovnako ako významy, ktoré krajine nikoho pripisovali súčasníci aj neskorší bádatelia. Zatiaľ čo pre vyhnancov predstavoval nútený pobyt v priestore mimo rámca štátu desivú skúsenosť vylúčenia zo spoločnosti, pre mnohých iných zostávala existencia miest a ľudí mimo štátneho rámca nepredstaviteľná a nepochopiteľná.