Debata o význame naratívov v českom mediálnom priestore sa zhodou nepriaznivých okolností stala práve v čase riešenia projektu špecifického výskumu Pramene a historický naratív na Katedre histórie FF UJEP až mrazivo aktuálny. Užitočnosť tejto rozpravy spočíva predovšetkým v posunutí akcentu od obsahu vlastného oznámenia k tvorcovi a zamýšľanej funkcii komunikovanej skutočnosti. So zreteľom na aplikáciu historickej metódy zvažovania výpovede prameňa ako naratívu otvára nový priestor na kritické posúdenie spôsobov výstavby takej výpovede, ale tiež rôznych perspektív, ktoré sú jej vlastné. K týmto otázkam predkladaná monografia kolektívu autorov prevažne najmladšej generácie pristupuje z rôznych hľadísk a pri posudzovaní skúmanej problematiky si všíma rozdielne aspekty. Monografia obsahuje kapitoly zdôrazňujúce vyššie uvedené perspektívy prameňa či diskursívne prostriedky výstavby jeho výpovede, ale tiež úlohu rozprávača a jeho naratívnych stratégií. Chronologický záber skúmaných prameňov pokrýva dlhé obdobie od raného stredoveku po začiatok 21. storočia, čím otvára priestor pre budúce užšie vymedzený komparatívny výskum. Jednotlivé kapitoly dokazujú, že zvolené prístupy môžu priniesť cenné výsledky pri skúmaní pestrej škály svedectiev o minulosti, počnúc historiografickými prameňmi cez mapové diela, odborné i krásne písomníctvo až po pramene úradnej povahy či pramene hmotnej kultúry.