Minulosť a klamstvá z nej sú ako voš v kožuchu. Raz sa objavia, ukážu, alebo vyvstane nejaký náznak ich existencie na svetlo sveta. Všetkým na oči. Napríklad len v podobe neistoty alebo praskliny v inak pokojnom živote. A ako to tak býva, tak sa to stane vždy v tú najnevhodnejšiu dobu. To nikto neplánuje a ani sa nedá naplánovať. Hlavná hrdinka chce chodiť so vztýčenou hlavou, správať sa zodpovedne a neubližovať nikomu a nijako, ale ako dlho to môže byť možné, keď ju minulosť opätovne atakuje. A je možné to vydržať? Alebo má ustúpiť, skloniť hlavu? Čo je viac, pocit hrdosti, že to ustojí za cenu neustáleho sebabičovania, alebo ustúpiť, sčeriť pokojné vody sebe a ostatným a žiadať o pomoc, odpustenie, priznať sa k tomu, čo celé roky tajila?