Zbierka básní Lopéza Garcíu je založená na originálnom, ale pritom archetypálnom ponímaní telesnosti prostredníctvom subjekt-objektového rozostrenia. Je to práve telo, ktoré vníma, telo, ktoré sa stáva meradlom vecí, a telo, ktoré cíti, bojuje a bolí. García vo svojej intímnej lyrickej zbierke využíva to najjednoduchšie, najúprimnejšie a najvlastnejšie - telesnosť v konkrétnom čase a priestore, telesnosť s jazvami. Biblické noli me tangere, zisťujúce staré rany, však nakoniec prebije túžba fyzickej i psychickej blízkosti, túžba na návrat.