Napísala som knihu. Volá sa: To som ja, Františka. Stvorila som knihu bez toho, aby som po tom bytostne túžila. Pár nakladateľov, ktorých ma k tomu vyzvali, som v nedávnej minulosti s vďakou odmietla. Nechcela som urobiť ďalšiu výpravnú publikáciu o móde, ktorú si predstavovali. Na trhu ich je rad, sú lahôdkou pre fajnšmekrov a ich autormi majú byť historici módy. Aj na výzvy urobiť niečo ako rukoväť trendov, stylingu, povinné etikety som povedala nie. Necítila som to tak. Vlani na jeseň som však začala o knihe premýšľať. Životné okolnosti, diagnóza, ktorá človeka zrazí na zem, mimovoľná, do vyššieho levelu posúvajúca revízia ľudských hodnôt ma prinútili k pocitu, že nazrel čas na oznámenie, lebo moja výpoveď môže iným pomôcť. Do kolien je predsa kdekto zrazený. Len musí zase vstať. To som ja, Františka, nie je biografia, aj keď na detstvo, ktoré ma formovalo, spomínam. Spomienky patria aj dospievaniu, pár odžitým módnym epochám, polozabudnutým fenoménom doby. Tiež súčasným, nedávno uplynulým, viac či menej našuchoreným Penám dní, ktoré sú krehkou zvodkou dojmov, naplavenín momentov, situácií podpisujúcich sa na nálade i biblickým desaterom danom účtovaní pred zaspaním. Svoje trináste komnaty priebežne a jemne otváram a je na čitateľovi, či k nim nájde kľúč. Pochopia. Na módu, šoubiznis nezabúdam. Viem, že som s nimi spojená, že sa odo mňa táto téma očakáva. To som ja, Františka je skladačka. Leporelo. Krasnohľad, ktorého ornamentálna mozaika momentov sa pootočením mení. Malé a veľké dieliky puzzle môjho života.