Inšpirácia antickou filozofiou, obzvlášť sókratovsko-platónskym momentom, sa v diele Jána Patočku premietla do kľúčového motívu "starostlivosti o duši", ktorý v rôznej podobe určoval jeho filozofiu dejín od 30. do 70. rokov.
Duša, ktorá u Sókrata už nie je homérsky tieň ani mytická predstava, bola vo filozofickom náhľade poňatá ako sila rozhodnúť sa, zaujať určitú pozíciu, smer.
Patočka preto dušu považoval za princíp, z ktorého vyrástli dejiny a podstatné momenty európskej kultúry, filozofie, politika a umenia.
Úvahy o povahe umenia, ktoré Patočka rozvíjal v dialógu s Martinom Heideggerom alebo Romanom Ingardenom, a jeho interpretácia čiastkových motívov u Sofokla, Čechova alebo Thomasa Manna sú v dôkladnom čítaní Jána Josla dokladom toho, že umenie vnímal ako celkom špecifický druh reflexie ľudského postavenia vo svete .