Úpadok a pád rímskej ríše Edwarda Gibbona je monumentálne majstrovské dielo hodné svojej veľkej témy, ktoré dodnes neprestáva udivovať majestátnou rétorikou a britkým vtipom. Gibbon nielenže podáva panoramatický obraz spoločnosti a dejinných udalostí, ale jeho vzývanie stratených cností rímskej republiky aj prvých cisárov navyše presvedčivo evokuje slávu hrdej civilizácie univerzálneho práva, regionálnej autonómie a náboženskej tolerancie. Počas dvoch storočí od založenia Pax Romana (od Augustovho víťazstva r. 27 pred Kr. do r. 180) zažívali ľudia takú mieru osobného bezpečia, prosperity a slobody, akú predtým nikdy nepoznali. Veď ázijské impéria boli len núdznymi mocnosťami všeobecného otroctva. Rím je pre Gibbona predobrazom osvietenskej budúcnosti rozumu a znášanlivej spoločnosti – ľudia vtedy všetky náboženské kulty „považovali za rovnako oprávnené, filozofi za rovnako klamné a úrady za rovnako užitočné.” Dnešné európske dediča Ríma však fascinuje predovšetkým výstižný opis rozkladu a vedomia, že nielen každé impérium, ale aj každá civilizácia je smrteľná. A v úpadku rímskej spoločnosti skutočne nachádzame všetky symptómy súčasnosti: dekadenciu, stratu osobných a občianskych cností vrátane vlastenectva, nízku pôrodnosť, korupciu právnikov i práva, sociálnu politiku prevádzkovanú podplácaním rímskej chudoby („chlieb a hry“), nezastaviteľný rast daní a byrokra strednej vrstvy, zúboženie drobných poľnohospodárov a vznik astronomicky bohatých latifundistov bez vzťahu k všeobecnému dobru, neskoršie manicheistické pohŕdanie každodenným životom a kresťanskú nevraživosť voči štátnej moci (Augustin), koniec brannej povinnosti a nakoniec aj vládu kariérnej armády, ktorá si vypomáhala vláde kariérnej armády. Mocnú ríšu politicky a ekonomicky oslabilo postupujúce rozširovanie, takže sa rozdelila na dve časti. Nakoniec ju zahubila kompromisná politika voči nepriateľským imigrantom. Nedokázala ich vstrebať, nepochopila závažnosť problému a uplatňovala pomýlené opatrenia, napríklad zakázala zmiešané manželstvá. Gibbon napísal prvý zväzok svojich dejín v čase zrodu americkej republiky, ktorá bola inšpirovaná Rímom, av týchto súvislostiach cituje Benjamina Franklina: ”Ak nedokážeme závisieť jeden na druhom, bude každý z nás visieť zvlášť.” Nepochybné memento mori našich čias.